Historia Juda

Z predhistorických a historických dianí až do dnešného dňa, v každej spoločnosti, v každom národe, boj a zápas získal veľmi dôležité postavenie. Bolo to dôsledkom samotnej podstaty človeka – jeho konania pre udržanie sa pri živote, pre zachovanie rodu, klanu, životného priestoru, lovišťa atď… Keď budeme posudzovať rôzne kontinenty, tak zistíme, že v spôsobe boja, vo vedení vojenských operácií a pod. sú veľmi veľké rozdiely. Najväčší kult boja a zápasu bol dosiahnutý na územiach juhovýchodnej Ázie, kde sa boj stal súčasťou národných tradícii.

     Japonci ako prví na svete povýšili úpolové disciplíny do pozície umenia, pretože sa v nich rovnako ako v hudobnom a výtvarnom umení prejavujú inšpirácia, intuícia a cit. Japonským cieľom bolo samozrejme vychovať nie priemerného, ale kvalitného a uznávaného umelca.

     Judo ako šport vzniklo v Japonsku vyčlenením určitých techník z bojových umení Jiu Jiutsu a niektorých ďalších bojových umení. V prvom rade bolo nutné vyčleniť techniky, ktoré by mohli pri samotnom stretnutí spôsobiť súperovi zranenie. Čím je teda Jiu Jiutsu, o ktorom sa hovorí, že sa stalo otcom Judo? Jiu Jiutsu obsahuje techniky hodov, úchopov, škrtení, útokov na kĺby, úderov, bodnutí a kopov. Niekedy, okolo 17. storočia začali byť tieto techniky zostavované do systému a precvičované ako obyčajnými ľuďmi, tak aj samurajmi.

     Osobnosť, ktorá zohrala pri vzniku Judo najväčšiu úlohu, je osobnosť Jigora Kana.
Jigoro Kano sa narodil 28. októbra 1860, napriek svojmu malému vzrastu a slabej telesnej konštrukcii sa rozhodol zaoberať štúdiom bojových umení.

     Počas niekoľkých rokov pravidelného cvičenia začína formovať systém, v ktorom chce skombinovať bojový tréning s psychickým a fyzickým rozvojom osobnosti. Snaží sa vytvoriť komplex fyzických aktivít, ktoré by boli vhodné nielen pre výcvik ozbrojených zložiek ako vojenské umenie, ale aby ako umenie boja malo pozitívum aj pre širokú verejnosť. Jigoro Kano začína tým, že v roku 1885 z Tenjinshinyo Ryu preberá a spracováva Atemi waza a Katame waza a z Kito Ryu preberá a spracováva Nage waza. Jigoro Kanovi sa podarilo povýšiť fyzický aspekt tréningu na úroveň intelektuálnej a morálnej výchovy, čím v podstate vytvoril a založil vlastnú školu Kodokan a v nej vyučoval svoj vlastný systém Jiu-Jitsu, ktorý nazval Judo.

     Keďže Jigoro Kano od začiatku kládol dôraz na duchovnú a filozofickú stránku, nestalo sa Judo iba jedným z nespočetného množstva bojových umení, no dostalo i vysoký spoločenský kredit.

     Niektoré pramene uvádzajú rok 1882 ako rok vzniku Judo. Je potrebné si však uvedomiť, že išlo o neustály proces objavovania, osvojovania, vznikania, rozvoja, zanikania a opätovného vznikania jednotlivých techník. Zásady techník Kodokan Judo boli stanovené v roku 1887, ale vnútorná náplň sa zdokonaľovala až do roku 1922 a v takej podobe, až na malé zmeny, sa zachovala až dodnes.

     Jednou z hlavných ideí zakladateľa bola aj táto myšlienka: „Judo je najlepší prostriedok na cvičenie tela i ducha, pričom metóda výcviku nevytvára nebezpečenstvo pre ľudský organizmus. Judo je prostriedkom čo najefektívnejšieho použitia fyzickej a duševnej sily. Toto cvičenie znamená súčasné zlepšovanie sa po psychickej a fyzickej stránke prostredníctvom sebaobranných techník a učenie sa podstate „Cesty“ prostredníctvom skúseností. Prvotným cieľom Judo je teda sebazdokonaľovanie, a tým učenie sa byť užitočný pre svet okolo seba „.

     Jigoro Kano tento smer telesnej výchovy preferoval aj pre výcvik policajných a vojenských zložiek. Aby však Kodokan Judo bolo vyučované v ozbrojených zložkách, museli žiaci Kodokan-u absolvovať konfrontačné zápasy v Dojo Saburi a tak obhájiť svoje postavenie medzi ostatnými školami Ju Jutsu. V roku 1885 policajný prefekt Mishima usporiadal prestížny turnaj medzi jednotlivými školami. Turnaj sa konal v policajnej hale Joakene v Shibe. Podľa niektorých dostupných historických materiálov Kodokan Judo uštedrilo svojim súperom zdrvujúcu porážku a týmto výrazným úspechom školy Jigoro Kana sa dosiahlo, že inštruktori Kodokan-u mali výhradné právo podieľať sa na výcviku sebaobrany v ozbrojených zložkách.

     Na prelome storočí Kano a jeho žiaci, odchádzajú z Japonska (Sasaki Kichisaburo – Rakúsko-Uhorsko, Joshitaki Yamashita a Gunejiro Tomiti – USA, Jukio Tani – Veľká Británia …) do celého sveta, aby tam šírili myšlienky Ó senseia. V rokoch 1933 a 1936 navštevuje Kano aj ČSR.

     V roku 1938 sa zúčastňuje 37. zasadnutia Medzinárodného olympijského výboru v Káhire, kde bolo rozhodnuté prideliť XII. Olympijské hry Japonsku (pre II. svetovú vojnu sa však neuskutočnili). Z Káhiry sa plaví loďou Hikawa Maru domov. Počas plavby Jigoro Kano ochorel na zápal pľúc a 4. mája 1938 zomiera. Na 57.generálnom zasadnutí Medzinárodného olympijského výboru v Ríme, ktoré prebiehalo 22.augusta 1960 v hoteli Excelsior bolo Judo s konečnou platnosťou prijaté medzi olympijské športy a bolo zaradené do programu Olympijských hier v Tokiu v roku 1964.

     Etika ako pojem je nadradený pravidlám definujúcim dobro a zlo, čestné a nečestné, správne a nesprávne, mravné a nemravné. Etika nám pomáha fungovať a prežiť nášmu ľudskému spoločenstvu ako takému. Veľká väčšina etiky je spoločná všetkým športovcom, všetkým ľuďom sveta. Etika, to sú historicky, postupom času navŕšené nepísané pravidlá, ktoré determinujú naše správanie a naopak, naše správanie determinuje etiku.

     Trénerovi dávajú jeho žiaci veľa otázok. Jedna z nich je aj tá, čo má judista robiť, ako sa správať, ak sa dostane do existenčne vyhrotenej situácie, ak je ohrozené jeho zdravie, alebo zdravie a bezpečnosť jeho okolia. Našťastie otázky tohto znenia sa u nás zatiaľ vo väčšej miere riešia iba ako teoretický problém.

     Pre judistu by malo platiť, že v žiadnom prípade nesmie byť agresorom on. Musí si uvedomiť, že aj prejavy verbálnej agresie môžu byť zámienkou, pre alkoholom opojeného človeka, na násilné vyústenie konfliktu. „Nevyslovuj slová, ktoré môžu vyvolať nesváry. Vynasnaž sa uzmieriť a vyriešiť každý konflikt, aj ten najmenší.“ Ale aby sme sa vrátili k otázke, ktorú kladú žiaci. V situáciách, kde je agresor druhý, platia pre každého občana, teda aj judistu, ustanovenia platného zákonníka. Je už však na svedomí a etickej vyspelosti každého jedinca, aby urobil pre obranu a ochranu skutočne len to, čo je nevyhnutné. Útočník, ktorý prestal útočiť, prestáva byť agresorom a stáva sa ním ten, ktorý by mu chcel dokázať svoju prevahu. Z daného vyplýva, že etika nie je niečo na čo sa s opustením Dojo zabúda. Je to vlastne podstata nášho bytia. Etické pravidlá boli počas vývoja jednotlivých škôl kodifikované, v podobe určitých predpisov, morálnych kódexov, ktoré boli presne formulované a dbalo sa na ich striktné dodržiavanie. V jednotlivých školách Ju Jutsu mali tieto predpisy podobné ba až totožné znenie s predpismi budhizmu. Neboli v nich však obsiahnuté iba vyslovene etické normy, boli v nich zahrnuté aj nariadenia týkajúce sa pitia nápojov, stravy, dennej hygieny, pohlavného života… V niektorých starých školách Jiu Jiutsu dokonca platilo nepísané pravidlo, neučiť umenie boja nikoho, kto nie je budhista. Budhista je totiž vo svojej podstate Človek asketický, neútočný, dobrý, má absolútnu úctu k starším, váži si všetko živé, proste – má v sebe mier. Čo je však najdôležitejším znakom etiky každého judistu je to, že všetky etické pravidlá sú mu vlastné, je s nimi vnútorne stotožnený a nedodržuje ich iba preto, že to niekto vyžaduje.

     Etika nie je dovtedy etikou, pokiaľ nie je najvnútornejším presvedčením. Ak ide o presvedčenie, etika sa stáva filozofiou života. Etika nie je etikou, ale iba nič nehovoriacimi slovami, ak sa obchádza, keď sa nik nedíva. A preto dodržiavanie týchto pravidiel je to najťažšie a najpodstatnejšie. Je jedným z hlavných motívov a úloh trénera Judo, aby sa snažil o vštepenie etických noriem a hodnôt svojim žiakom. Ďalším dôležitým faktorom je, aby sme nežiadali od zverencov niečo, čo nie sme schopný robiť my, alebo čo nerobíme. Učiteľ Judo, by nemal nikdy nič predstierať, pretože žiaci to vycítia a prestanú si vážiť samotného učiteľa a aj myslenie učiteľov, predkov. Ak chcem niečo vyžadovať, musím to v prvom rade robiť aj ja. Samozrejme, že etika Judo nie je v žiadnom rozpore s etikou života, ba práve naopak. A práve to, ako sa naši cvičenci správajú na verejnosti, by mala byť pre nás tá najdôležitejšia osobná úloha. Čo z toho ak vychováme človeka, ktorý sa vie správať len v Dojo? Často sa nám stáva, že cvičenci prichádzajú sa zaoberať Judo len pre svoju osobnú márnivú potrebu, ukojiť vlastné ego, dokázať si, že sú silnejší, ako druhí. Preto hlavnou úlohou trénera Judo je vštepovať zverencom úctu k druhému, vzájomný rešpekt, odbúrať u nich potrebu dominovať nad niekým iným.

     Zmyslom Judo je prekonať svoje ego, zvíťaziť nad sebou samým, nad vlastnou slabosťou. Iste bude mnoho ľudí namietať, že v randori ide o prekonanie druhého. Zápas s druhými je síce dôležitý, ale výhra za každú cenu nie je konečným cieľom. Preto orientovanosť myslenia dovnútra je tým, Čo odlišuje pravého judistu od ostatných ľudí. Ak človek dospeje do určitého štádia vnútorného vývoja, nepotrebuje si dokazovať svoje kvality a nepotrebuje to dokazovať ani iným. Práve naopak, snaží sa zo svojich kvalít odovzdať druhým čo možno najviac. Ak človek učí niekoho iného, tým nestráca nič zo svojich skúseností. Učením druhých človek získava.